Na gymnáziu som mala spolužiaka, ktorý vždy vedel, čím chce byť. Kým ostatní oscilovali medzi rôznymi povolaniami alebo sa nechávali skôr prekvapiť, čo im život prinesie, on presne vedel, že chce ísť na ekonomickú, aby mohol robiť ekonóma grínpisákom. Cítil sa byť povolaný urobiť niečo pre Matku Zem a neprispievať len telom ako tí, čo sa opásavajú reťazami k jadrovým reaktorom a striekajú červenou farbou po cudzích kožuchoch, ale aj svojím rozumom. Je chvályhodné, že ani po vyštudovaní ekonómie sa svojho sna nevzdal a dnes pracuje vo firme zaoberajúcej sa šetrením energií energeticky úsporných domov.

Poznám pár ľudí, ktorí svoju potrebu urobiť niečo pre túto planétu dotiahli ešte ďalej. Odsťahovali sa na rôzne kopanice, do viesok, kde sa už muchy otáčajú, do rôznych polorozpadnutých hnilých domčekov, kde žijú šťastne svoj absolútne stopercentne ekologický život. Nemajú poriadnu prácu, ani peniaze, elektrinu a mnohokrát ani vodu, ale zato majú latrínu, psychedelicky farebne pomaľované steny a na sebe vlastnoručne batikované tričká. Varia si sóju, brnkajú na gitaru, keď nemajú toaletný papier, nevadí. Škrabkajú za ušami aspoň troch pouličných psíkov, ktorí sa k nim pridali a nič ich netrápi. Pri troche šťastia takto vydržia žiť aj pár rokov, niektorí naozaj ortodoxní v takých podmienkach vychovávajú aj deti.

Úprimne povedané, istým spôsobom tých ľudí obdivujem. Vzdať sa všetkého a žiť, akoby sa písal rok 1907, to chce viac ako len odhodlanie. Obdivujem aj skupinu ľudí, ktorí sa rozhodli, že si celý rok nič nové nekúpia. Najnovšie som sa dozvedela o páre žijúcom na Manhattane, ktorý sa rozhodol, že celý rok bude žiť tak, aby ich život mal čo najmenší dopad na okolie. Prestali používať toaletný papier, výťah, elektrické spotrebiče, nakupujú len potraviny, aj to len také, ktoré sa dopestovali v bezprostrednom okolí. Elektrinu používajú minimálne, ich dvojročnému dieťaťu dávajú ekologické plienky, neprodukujú žiadny odpad, okrem toho, ktorý kompostujú vo vlastnom kompostéri (v ich byte na deviatom poschodí!) a na cestovanie nepoužívajú žiadne dopravné prostriedky poháňané palivom.

Obdivujem týchto ľudí, ale sama by som tak žiť nedokázala. Nedokázala by som napríklad dlhodobo žiť bez internetu a telefónu, pretože mi sprostredkuje spojenie s mne blízkymi ľuďmi, ktorí žijú za kopcom, za siedmimi horami alebo za morom. Nevedela by som žiť bez toaletného papiera a pravidelnej hygieny, bez čistej bielizne a keďže nemáme plynový sporák, ale elektrický, tak ani bez elektriny.

A predsa aj pre mňa existuje cesta. Možno zlatá stredná cesta, opatrné kľučkovanie pomedzi extrémy, akými sú na jednej strane určite ľudia, ktorí sa nezamýšľajú nad dôsledkami svojich každodenných návykov, počnúc tým, čo a kde nakupujú, do čoho si svoj nákup zabalia, končiac tým, kde zvyšky ich nákupu skončia. Na druhej strane sú ľudia, čo sa všetkého vzdali. Úplné vzdanie sa vymožeností dvadsiateho storočia však môže byť dotiahnuté do dokonalosti iba v prípade, že sa naozaj odsťahujete niekam na kopanice, kde nemáte inú možnosť, iba žiť ako naše prastaré matere, pri svite sviečky plátať galoty alebo robiť ďalšie deti. V meste sa však striktné odmietnutie všetkého moderného musí skôr alebo neskôr stať trochu pokryteckou hrou, kde napríklad na jednej strane nič nekupujú, ale prijímajú dary, ktorými si vedia zabezpečiť medzery vo výdobytkoch súčasnosti, denne blogujú, občas sa idú najesť do reštaurácie.

Strednou cestou, aspoň ako to vidím ja, je snažiť sa, aby nám bolo lepšie, alebo aspoň aby nám nebolo horšie. Rozmýšľať aj pri činnostiach, ktoré robíme automaticky, mimovoľne a bezmyšlienkovite. Uvažovať pri nakupovaní, viac čítať etikety o krajine pôvodu a skladbe výrobku, viac rozmýšľať o obaloch. Nakupovať do plátenej tašky na plece (nielen že tým šetrím životné prostredie, ale keďže má obmedzenú kapacitu a ja chodím do obchodu peši, aspoň nekúpim zbytočnosti). Podporovať malé obchody, najlepšie prevádzkované ľuďmi, ktorých vidím. (Neďaleko je taký zelovoc, vlastní ho manželský pár, ona predáva a on nadháňa zákazníkov a ponúka tovar. Niekedy ma z neho ide poraziť, ale kto povedal, že pracovať na lepšom svete má byť jednoduché.) Dôsledne triediť odpad, aj keď sa mi niekedy nechce ísť za dažďa so zemiakovými šupkami do kompostu. Recyklovať úplne všetko, čo sa recyklovať dá (napríklad zo starých časopisov sa dajú vyrobiť podložky pod hrnce, z látok koberce, z igelitových tašiek morské potvory). Uvedomovať si svoju spotrebu, nech sa týka čohokoľvek. Žiť tu a teraz, ale uvedomovať si dôsledky svojich činov. Vždy sa správať ohľaduplne a ekologicky, nielen k Matke Zemi, ale aj tvorom, čo po nej chodia. Začať s málom, ale neprestávať a po troche pridávať viac.

Včera bol sviatok všetkých malých rodinných podnikov, tak ak nejaký poznáte, navštívte ho ešte dnes. Môže to byť váš prvý krok k niečomu novému, prvá vločka budúcej lavíny.

Prístupov 1143

Kvalita článku